Harry Potter a Volanie krvi - Sto dvadsiata piata kapitola

Sto dvadsiata piata kapitola


Remus odišiel hneď poobede. Harry ešte spal. Prišiel priamo k Dumbledorovi, aby ho hneď mohol oboznámiť so situáciou.
„Och, Remus, som rád, že ťa vidím! Kde sú Harry so Severusom?“ spýtal sa prekvapene.
„Dobrý deň, pane, Severus ma požiadal, aby som sa vás spýtal, či by ste im nedali voľno na neurčito,“ vysvetlil Remus.
„Severus je stále mimo?“
„No, Severus je na tom už dobre, ale Harry sa zrútil. Myslím, že pri zdravom rozume ho držalo len to, že Severus o sebe nevedel. Keď sa Severus spamätal, zosypal sa.“
„Viete, čo sa im stalo? Čo tam našli?“ spýtal sa ustarane.
„No, musím sa priznať, že tajne sme ich počúvali, lebo Harry nám nechcel nič povedať a Severus nereagoval. Harry do neho dorážal, až kým mu Severus nerozbil nos.“
„Severus Harrymu!“
„Harry ho cielene provokoval, aby ho nejak prebral.“
„Aha, a čo ste sa dozvedeli?“
„Vyzerá to tak, že našli nejaké listy, neviem presne, ale viem, že súviseli so Severusovým otcom a matkou.“
Odrazu sa ozvalo zaklopanie na dvere.
„Ďalej!“ zakričal Dumbledore a dnu vošli Ron, Mark, Ginny a Hermiona.
„Dobrý deň, pane,“ pozdravili naraz.
„Čakal som, že prídete,“ s úsmevom ich privítal Dumbledore.
„Chceli sme sa spýtať, či viete niečo o otcovi a Harrym. Prídu dnes so školy?“ spýtal sa Mark.
„Remus mi práve hovoril, čo sa dozvedel. Posaďte sa a môžeme počúvať všetci,“ ponúkol im.
„Musím vás sklamať, pane, ale ja toho skutočne veľa neviem. Jedine si myslím že to má niečo spoločné so Severusovými rodičmi,“ povzdychol si Remus.
„Ale tí sú mŕtvi?!!“ namietol Mark.
„Tiež som si myslel, ale keď sa ho Harry spýtal, či pôjde žalovať maminke, alebo rovno Voldemortovi, nebol som si až taký istý.“
„Čo že mu povedal?!!“ šokovane na neho pozrela Hermiona.
„Nemá byť Voldemort mŕtvy?“ nadhodil Ron.
„A potom mu Severus rozbil ten nos,“ dodal Remus.
„Rozbil mu nos!!!!“ prekvapene sa spýtala Ginny.
Remus len mlčky prikývol a stručne im zreferoval všetko, čo začuli.
„A čo bolo to hlavné?!!!“ netrpezlivo sa spýtal Mark, keď Lupin zmĺkol.
„Neviem, hovoril tak ticho, že sme nepočuli.“
„No super, takže nič nevieme,“ zašomral Mark.
„Niečo predsa... zaujímalo by ma, prečo Harry povedal, že má ísť žalovať,“ nadhodila Hermiona.
„Žalujú len malé deti, Hermiona, musela to byť nejaká narážka,“ poznamenal Ron.
„A na čo!!“ nechápal Remus.
„Myslím, že na to ideme dobre. Komu by dieťa žalovalo?“ povedal Dumbledore.
„Severus? NIKOMU!!!! Radšej bude trpieť, ale nikdy by nežaloval!!!“ rázne ich uistil Remus.
„A prečo nie?“ nechápala Ginny.
„Ginny, ty si ho nepoznáš tak dlho, ako ja,“ netrpezlivo vysvetlil Remus.
„To teraz nechajme tak, ja som sa pýtal všeobecne. Komu by išlo žalovať dieťa?“ prerušil ich Dumbledore.
„No rodičom, alebo niekomu blízkemu,“ ozvala sa Hermiona.
„Tým sa dá vysvetliť tá matka, ale čo Voldemort?“ pridal sa Ron.
„Pokiaľ to mala byť narážka, tak by sa to dalo chápať tak, že Voldemort by mu mal byť blízky,“ uvedomil si Remus.
„Ale to je hlúposť! Otec s ním nič nemal!!“ nahneval sa Mark.
„My sme ho predsa z ničoho neobvinili, len premýšľame,“ upozornil ho profesor obrany.
„Ech… keď nevieme nič viac, na nič rozumné neprídeme,“ zavrčal Ron.
„A kedy prídu?“ chcela vedieť Ginny.
„Neviem. Harry na tom bol dosť zle, preto Severus povedal, že do školy sa zatiaľ nevrátia,“ povzdychol si Remus.
„Čo je Harrymu?“ spýtala sa so strachom.
„Ach, vy ste tu ešte neboli… Harry sa psychicky zrútil. Bolo toho na neho už moc. Večer nás k nemu privolal Sothis, zmietal sa na posteli a nakoniec s ním Severus zostal celú noc. Vraj zaspal až nad ránom.“
„Tak skoro ich očakávať nemusíme,“ poznamenal Dumbledore.
Po niekoľkých minútach sa mládež zberala na odchod a Remus s ňou. Keď sa za nimi zatvárali dvere, Dumbledore zamyslene sedel za svojím stolom a premýšľal.
Remus s deckami prešli chodbou a práve sa rozchádzali, keď si Lupin zavolal Ginny a ostatných nechal ísť.
„Ginny, Severus mi ešte povedal, že ak by si mala zajtra večer čas a chuť, mohla by si sa zastaviť. Vraj by to Harrymu pomohlo.“
„Zajtra? Nie dnes?!“
„Severus dúfa, že dnes bude ešte spať.“
„Dobre, prídem.“
„Môžeš použiť môj krb.“
„Ďakujem,“ trošku očervenela a rýchlo sa pobrala za ostatnými.

V ten deň končili prázdniny a preto sa večer konal malý banket. Dumbledore sa márne pokúšal o pozornosť študentov. Ráno totiž Denný prorok uverejnil článok o Nevillových rodičoch a nikto nehovoril o ničom inom. Neville, samozrejme, v škole nebol a tak si všetci šepkali rôzne teórie. Našťastie si kvôli tomu nikto nevšimol neprítomnosť Severusa a Harryho.
Až neskôr, pred spaním si Seamus spomenul, že by mal mať štyroch spolubývajúcich a otočil sa na Rona:
„Ron? A kde je Harry? Pri večeri som ho nevidel a teraz tu tiež nie je!“
„Harry teraz nepríde,“ odvetil váhavo.
„Stalo sa mu niečo?“ spýtal sa Dean.
„Dúfam, že už je v poriadku,“ povedal a zastrel si závesy okolo postele.
Seamus s Deanom sa na seba prekvapene pozreli, no nepýtali sa.

Na druhý deň bol šum vo Veľkej sieni obrovský. Všetci sa bavili len o Nevillovi. Dumbledore sa postavil a pokúsil sa ich upozorniť na absenciu profesora Snapa, ale nikto ho nepočúval, tak si s povzdychom sadol. Profesorka McGonagallová sa na neho zachmúrene pozrela.
„Zistia to na hodinách,“ pousmial sa smutne.
„A ako je na tom…“
„Stále horšie a horšie. Poppy skúsila nejaké elixíry, ale nezabrali. Jediný, kto by mal šancu niečo spraviť, je Severus,“ odvetil unavene.
„Tak mu to povedz!“
„Zakázala mi to.“
„Ale veď…“
„Nepriala si, aby som ich vyrušoval. Povedala, že sa musia spamätať sami,“ skočil jej do reči Dumbledore.
„Potom už môže byť neskoro!“
„Som si toho vedomý, ale výslovne mi zakázala čokoľvek im povedať a prízvukuje mi to vždy, keď tam prídem.“
Dumbledorovi sa na tvári zračila bolesť a bezradne pokrútil hlavou:
„Keby som vedel, čo robiť, už dávno by som to urobil…“ šepol a odišiel zo siene.

Severus práve sedel v kuchyni, keď dnu vošla Tonksová so Sebastiánom na rukách.
„Dobré ráno, Severus, bol si sa už pozrieť na Harryho?“
„Ahoj, ešte spí,“ odvetil.
„Myslíš, že na tom bude lepšie, keď sa zobudí?“
„Už nebude tak unavený a zádrapčivý.“
„Myslela som skôr na jeho psychickú stránku,“ poznamenala.
„Mal by byť a keď nie…večer možno príde Ginny.“
„Pustia ju zo školy?“
„Ja ju pustím.“
„Dumbledore o tom bude vedieť?“
„Nie, nebude to potrebné,“ odvetil ľahostajne.

Poobede išiel opäť skontrolovať Harryho. Opatrne otvoril dvere a z postele na neho hľadeli dva páry očí. Vošiel a prisadol si k nim na posteľ. Sothis mal jednu labu vyloženú na Harryho ruke a hlavu na krku. Harry ležal na boku, prikrytý prikrývkou.
„Ako dlho si hore?“ spýtal sa Severus.
„Len pár minút,“ zamrmlal ticho.
„Vyspal si sa?“
Prikývol.
„Je ti už lepšie?“
Opäť prikývol.
„Prinesiem ti niečo na jedenie?“
„Nie som hladný, ďakujem.“
„Niečo by si mal zjesť.“
„Možno neskôr.“
„Večer by mala prísť Ginny.“
„Fajn.“
Jemne mu odhrnul vlasy z čela a pohladil ho po hlave. Sothis slabo zakňučal.
„Aj Sothis chce pohladkať,“ detsky ho upozornil Harry.
Severus sa pousmial a poškrabal psa za ušami.
„Tak je to dobré?“
„Hej,“ odvetil Harry detsky vážne.
Niekoľko sekúnd sa na seba dívali, potom sa obaja rozosmiali. Sothis veselo štekol.
„Prečo príde Ginny až večer?“
„Prázdniny už skončili, dnes sa už učili.“
„A pustia ju?“
„Ja som ju pustil.“
„Vďaka.“ Severus len mávol rukou.
„Pôjdeš dolu?“
„Radšej si ešte pospím.“
„Dobre, tak ťa nechám. Pošlem ju potom hore,“ povedal Severus a odišiel.

Len čo skončilo vyučovanie, bežala Ginny do klubovne, nachystala si veci do školy a o hodinu už klopala na dvere Lupinovho kabinetu.
„Ahoj, Ginny!“ usmial sa na ňu smutne.
„Dobrý deň, profesor. Ste nejaký ustaraný?!“ všimla si.
„Vieš o tom, čo sa deje na hrade?“
„Niečo som začula. Vyzerá to s ňou tak zle?“
„Dosť. Prosím ťa, Harrymu, ani Severusovi nič nehovor.“
„Och, no dobre, ale…“
„Zakázala to.“
„Dobre. Nič im nepoviem. A ONI sa už ozvali?“
„Nie, asi o tom nevedia.“
„Budú z toho veľké problémy, však?“
„Uvidíme. Ak to prežije, nemuseli by byť.“
„Uhm… tak, mohla by som použiť váš krb?“ spýtala sa.
„Jasne, len im to nehovor!“ upozornil ju. Prikývla a už jej nebolo.

„Ahoj, Ginny! Čo tu robíš?“ prekvapene sa na ňu pozrela Tonksová, keď vypadla z krbu.
„Prišla som za Harrym,“ odvetila.
„Ahoj, Ginny, poslal ťa Severus?“ spýtala sa Alison.
„Dobrý deň, pani Evansová. Hej, poslal ma on. Cez profesora Lupina.“
„Kvôli Harrymu?“ spýtala sa Tonksová. Prikývla.
„Práve je s ním Severus. Choď za nimi.“
„Radšej počkám,“ povedala a otočila sa k Tonksovej a Sebastiánovi, „mohla by som si zatiaľ pochovať krstňa (kmotřence)?“
„To je teda otázka! Samozrejme! Je to priam tvoja povinnosť!“ usmiala sa Tonksová.
Ginny si sadla vedľa nej a opatrne si ho zobrala na ruky.
„Sebastián, ja som tvoja krstná mama,“ šepkala mu do ucha, „aký je len rozkošný!“
„Je skutočne zlatý,“ pridala sa Alison.
„Ďakujem! A je úžasne tichý. Aj sa pri ňom v noci vyspím,“ uškrnul sa Tonksová.
„Och, aj ja by som chcela takého drobca,“ ľútostivo si povzdychla Ginny.
„Veď to nie je problém!“ mrkla na ňu Alison.
„Ako som počula, tak ste sa už zasnúbili,“ podpichla ju Tonksová.
„O ruku ma požiadal, to je pravda, ale ináč je úplne nečinný!“ posťažovala si.
„Možno ho treba len trošku postrčiť,“ poznamenala Alison.
„A možno berie do úvahy, že Giny je ešte stále neplnoletá a čaká ju ešte jeden ročník školy!“ ozval sa od schodov Severus.
„Severus! Harry sa už zobudil?“ akoby nič sa spýtala Alison.
„Hej, už je hore.“
„Môžem ísť teda za ním?“ spýtala sa Ginny nevinne.
Len prikývol. Ginny podala Sebastiána Tonksovej a vyparila sa na schodoch.
Len čo bola z dosluchu, Severus si ich prísne premeral.
„Niečo sa ti nepáči, zlatko?“ spýtala sa ho manželka milo.
„Nepáči sa mi, čo ste tu do nej hustili!“
„Nehovorili sme jej nič zlé!“ bránila sa Tonksová.
„To nie, len ma prekvapuje, že to, čo som jej povedal ja, jej nepovedala ani jedna z vás! Myslel som, že ste dosť rozumné, aby ste si to uvedomili!“ káral ich.
„Na to si tu ty. Ty si jej učiteľ, my sme tu teraz len za priateľky,“ usmiala sa Alison sladko.

Ginny rýchlo vyšla na poschodie a vošla do Harryho izby.
„Harry?!“ ozvala sa váhavo.
„Ahoj, Ginny,“ povedal potichu.
Zavrela za sebou dvere, podišla až k posteli a čupla si pred neho. Stále ležal na boku a Sothis na ňom.
„Ako ti je?“ spýtala sa starostlivo.
„Skvele, veď si tu.“
„Myslím, to vážne!“ okríkla ho príkro.
„Je mi lepšie,“ pousmial sa a posunul sa tak, aby si mohla ľahnúť k nemu a stiahol ju na posteľ chrbtom k sebe.
„Báli sme sa o vás,“ povedala a primkla sa bližšie k nemu.
„Už je to dobré, neboj sa,“ uistil ju.
„Čo sa tam stalo?“ šepla.
Harry sa nadýchol a začal rozprávať. Všetko, od začiatku.
„…bežal som dolu, k tej mysľomise. Bolo už ráno, asi pol šiestej. To, čo som tam videl… bolo to hrozné!“
Len čo to dopovedal, ozvalo sa zaklopanie. Do izby vošiel Severus.
„Neruším?“
Keď sa na nich pozrel, rozosmial sa.
„Viete, že vyzeráte perfektne?! Všetci traja takto pokope!“ povedal a sadol si na kraj postele.
„Trošku sme sa rozprávali, nevadí?“ spýtal sa Harry.
„Zistil som, že som vo fáze, keď mi je to úplne jedno. Aj keď…malý dotieravý hlások v mojej hlave mi nedávno začal našepkávať, že mi to neskôr vadiť, ale ja ho zatiaľ ignorujem.“ odvetil.
„Správne, malé dotieravé hlásky sú najhoršie. Sú z nich len výčitky svedomia,“ súhlasil Harry.
„Ozaj, keď už sme pri tom, nevieš, kde sa nachádzajú tie listy a mysľomisa?“
„Zostala tam a listy mám ja. Snažíš sa nimi utíšiť ten dotieravý hlas?“ spýtal sa podozrievavo.
„Prekukol si ma, lezie mi na nervy,“ priznal s úsmevom. Harry pustil Ginny a z habitu vytiahol hrubú obálku.
„Mám chuť priložiť na oheň,“ zašomral a zamával obálkou.
„Myslím, že už horí dosť,“ poznamenal Harry. Severus prikývol a obálku schoval vo vrecku nohavíc.
„Donesiem vám večeru sem, alebo prídete dolu?“ spýtal sa.
„Nechcem jesť,“ povedal Harry.
„Koľko dní si už nejedol?“ nenápadne sa spýtal Severus.
„Harry! Musíš jesť!“ prísne povedala Ginny a potom pozrela na Snapa: „Mohli by ste to doniesť sem?“
Severus sa uškrnul a o chvíľu bol späť aj s podnosom. Obaja už sedeli na posteli.
„Prepáč, ale keby som ti ja povedal, že máš jesť, odmietol by si. Vedel som, že Ginny by si poslúchol,“ povedal mu ospravedlňujúco.
„To preto si prišiel tak rýchlo!“ zašomral Harry.
„Mňa nemusíš poslúchnuť, ale pri nej ti nezostáva nič iné,“ uškrnul sa.
„Hovorí z teba skúsenosť?“ podpichol ho Harry. Severus sa len uškrnul.
„Héj!“ Ginny sa na nich pozrela akože nahnevane.
„Najedzte sa, keď vám bude málo, pošlite Sothisa,“ povedal ešte a odišiel.